Bruselu neustúpime, sme pripravení súdiť sa

Štátny tajomník Vojtech Ferencz o spore kvôli vývozu vody zo Slovenska

Štátny tajomník Ministerstva životného prostredia Vojtech Ferencz šéfuje na ministerstvu takmer štyrom tisíckam ľudí. Má pod sebou viacero významných sekcií, ktoré sa starajú o odpadové hospodárstvo, čistotu ovzdušia, či pomoc pred povodňami. Dôvody prečo Slovensko zakázalo vývoz vody v Ústave, detaily fungovania ministerstva, úspechy, či ďalšie plány do nasledujúcich rokov priblížil v rozhovore pre magazín Green Business Revue.
 

Čo máte ako štátny tajomník na Ministerstve životného prostredia na starosti a ktorú z oblastí považujete za najdôležitejšiu?

Na ministerstve máme dvoch štátnych tajomníkov, ja som štátny tajomník jedna. Druhý štátny tajomník má pod sebou Sekciu ochrany prírody a tvorbu krajiny a Sekciu environmentálnej politiky. Všetko ostatné je v mojej pôsobnosti (mimo sekcií ako financovanie, rozpočet, environmentálne programy a projekty. Tieto priamo riadi vedúci služobného úradu). Oblastí, ktoré zastrešujem je dosť, jednak sú to odborné sekcie a potom ich podriadené organizácie. K odborným sekciám patrí Sekcia vôd, je to tzv. veľká a malá voda. Veľká voda sú jazerá a rieky a malá voda sú vodovody. Potom je to Sekcia geológie a prírodných zdrojov, sem patrí všetko, čo súvisí so zemským povrchom, všetky zosuvy a environmentálne záťaže. Potom Sekcia environmentálneho hodnotenie a riadenia, kde sa rieši odpadové hospodárstvo, ale aj ovzdušie a následne aj odbor ekonomických nástrojov a analýz, či odbor, ktorý zodpovedá za emisie. Ja považujem za najdôležitejšie všetky tri sekcie, ktoré riadim. Priamo na sekciách je okolo 200 ľudí. Okrem toho máme ešte ich podriadené organizácie.  Spoločne je tých ľudí takmer 4 tisíc.
 

Skúste zhodnotiť predchádzajúce volebné obdobie. Ktoré opatrenia považujete za kľúčové a čo by ste vyzdvihli?

Podarilo sa nám prijať nový zákon o odpadoch, aj keď rokovania trvali viac ako dva a pol roka. Pri tvorbe zákona sme spolupracovali s viacerými organizáciami, spomeniem napríklad Združenie miest a obcí Slovenska, Asociáciu zamestnávateľských zväzov a združení, Republikovú úniou zamestnávateľov, Združenie automobilového priemyslu, akademickú obec, či Klub 500. Spoločne sme naformulovali zložitý zákon, ktorý sa menil po 15 rokoch. Považujeme ho vlastne za takú vlajkovú loď Ministerstva životného prostredia v tomto volebnom období.
 

Do ktorých oblastí a projektov sa za posledné štyri roky investovalo najviac peňazí z eurofondov?

V rámci Operačného programu životné prostredie (2007-2013) sa investovalo najviac na ochranu proti povodniam. S cieľom, aby boli chránené majetky a životy obyvateľov Slovenska. Len minulý rok sme realizovali 22 protipovodňových stavieb za takmer 70 miliónov eur a to všetko riešil Slovenský vodohospodársky podnik. Urobili sme v tejto oblasti naozaj veľmi veľa roboty.
 

Na ktorých oblastiach treba v budúcnosti popracovať a akým smerom by sa mal rezort uberať?

Ja vidím tri sféry na ktoré by sme sa mali orientovať. Jednak je to pokračovanie v protipovodňovej ochrane Slovenska, nielen riešiť veľkú vodu, ale aj fenomén sucha. Aj minulý rok bolo leto veľmi teplé a mám informácie, že v okolí vodnej nádrže Starina pri Ubli, či Medzilaborciach mali ľudia problémy s pitnou vodou a v auguste im vyschli studne. Ministerstvo by sa v ďalšom období malo zaoberať ochranou proti veľkej vode a suchom. Zároveň dobudovať infraštruktúru vodovodov a kanalizácii, aby mali občania Slovenska zabezpečený prístup k čerstvej vode. Aj sféra odpadov bude veľmi dôležitá a je potrebné dostať nový zákon do povedomia ľudí. Čím viac budeme separovať, tým menej odpadu vznikne a tým ušetríme aj životné prostredie.
 

V akom časovom horizonte by mohol nový zákon o odpadoch priniesť výraznejšie výsledky?

Zákon sa musí najprv dostať do života, jeho prínos môžeme hodnotiť približne o dva až tri roky. Agentúra životného prostredia, ktorá je v mojej gescii sa napríklad snaží tento zákon dostať aj do základných škôl a škôlok. Už od útleho veku sa snažíme deti naučiť separovať odpad a chceme, aby mali environmentálne cítenie. Aj toto bude jedna z dôležitých tém.
 

Vláda ústavným zákonom zakázala vývoz vody zo Slovenska. Poľská firma sa kvôli tomu obrátila na Európsku komisiu. Ako podľa Vás môže celý spor dopadnúť?

Pred Európskou komisiou budeme argumentovať a máme pripravenú odpoveď pre Brusel. Poľskému podnikateľovi ponúkame možnosť, aby si založil firmu na Slovensku, zamestnal našich občanov, zaplatil dane a v spotrebiteľskom obale môže vodu exportovať. No je dôležité vrátiť sa v celej veci niekoľko rokov dozadu. Už okolo roku 2010 až 2011 sa Poliaci snažili riešiť vývoz vody, ale vtedy to u nás neupravovala Ústava. Na jeseň 2012 sme mali výjazdové rokovanie vlády v Gabčíkove, kde sme vodu povýšili na strategickú surovinu. Aktuálne svetom hýbe ropa a potrebujeme ju, ale možno o 20 až 30 rokov už môže byť problém s vodou a musíme byť na to pripravení. V roku 2014 sme pripravili novelu zákonu o vodách, ale opozícia kričala, že si chceme vodu privlastniť a obchodovať s ňou. Čo samozrejme nebola pravda. Novela hovorila, že vláda bude licencovať vývoz vody zo Slovenska. Ak by niekto chcel vyvážať vodu, tak by podliehal skúmaniu. Neskôr sme zákaz vývozu vody zakotvili aj do Ústavy. Hlavne chceme riešiť to, aby občan Slovenska mal dlhodobý prístup k pitnej vode. Slovensko má spotrebu zhruba 10 kubíkov sekundových vody, zdokumentované množstvá k dispozícii na spotrebu sú niekde na úrovni 60 kubíkov sekundových vody. Aktuálne máme dostatok vody, ale vláda musí prijať všetky opatrenia aby bolo vody vždy dostatok.
 

Čo presne Európskej komisii a Bruselu vadí? Majú problém so zakotvením zákazu vývozu vody zo Slovenska priamo v Ústave? 

Aj v Bruseli treba rozlišovať generálne riaditeľstvá. Keď som Brusel informoval že prešiel ústavný zákon, mal som diskusiu s Generálnym riaditeľstvom pre životné prostredie. Povedali že to vnímajú ako pilotný projekt, keď členská krajina Európskej únie ide ochrániť vodu takýmto razantným spôsobom a páčilo sa im to. No upozornenie na nesúlad legislatívy sme dostali od DG GROW (Generálne riaditeľstvo pre vnútorný trh, priemysel, podnikanie a malé a stredné podniky). Toto je skupina  obchodníkov, ktorí sa pozerajú na vodu biznisovo. Voda nie je typický tovar, je nevyhnutná pre život a je to prírodné dedičstvo. Týmto všetkým budeme v Bruseli argumentovať a v prípade nutnosti, tak ako to oznámil premiér, máme odvahu ísť aj do súdneho sporu.
 

Môže byť v budúcnosti problémom Slovenska to, že voda nie je rovnako rozmiestnená v celej krajine?

Presne to je špecifické pre Slovensko, že nemáme rovnomerne rozložené vodné zdroje. Západné Slovensko je bohatšie na vodu ako východné. Nie náhodou bola na východe v 60-tych až 70-tych rokoch vybudovaná vodná nádrž Starina, aby aj ľudia v tejto časti Slovenska mali vždy dostatok pitnej vody. Starina zásobuje vodou okolo 250 tisíc ľudí a ak by bol náhodou v budúcnosti na východe nejaký problém s vodou, museli by sme prepojiť východné Slovensko so západom nejakým potrubím na vodu. Čo by bolo nielen finančne náročné, ale museli by sme vyriešiť aj otázku čerstvosti vody, lebo za pol hodinu neprepravíte vodu zo Žitného ostrova, kde je najväčší vodný zdroj na východ krajiny.
 

V ktorých oblastiach obnoviteľných zdrojov, odpadového hospodárstva či ochrany ovzdušia má Slovensko najväčšie medzery?

Veľké medzery máme práve v odpadovom hospodárstve a separovaní. Najprv treba predchádzať vzniku odpadu, keď už aj odpad vzniká, treba sa snažiť ho znovu využiť napríklad v prípade plastových fliaš, alebo tašiek. Až keď nám už naozaj doslúžia, treba ich vyhodiť do správnej nádoby určenej na separovanie. V odpade vidím handicap, ale ani v Česku, Poľsku, či Maďarsku nie sú na tom oveľa lepšie. No keď som pozeral štatistiku v rámci Európskej únie, sme naozaj na konci. Pre porovnanie na Slovensku sa vyhadzuje na skládku 70%, až 75% odpadu, kým vo Švédsku, či Nórsku sú to len 2%, alebo 3% odpadu. Na Slovensku máme v tomto smere rezervy a aj štát musí naučiť občanov prečo je dobré a efektívne separovať odpad.
 

Čo hovoríte na výsledky konferencie COP 21 v Paríži?

Na konferencii som sa osobne nezúčastnil, ale pripravovali sme na ňu podklady. Všetko je o tom, či je krajina schopná znížiť množstvo skleníkových plynov vypúšťaných do ovzdušia. Slovensko má v porovnaní s rokom 1990, resp. 2010 celkom slušnú úsporu skleníkových plynov, pretože veľké spoločnosti už v minulosti zainvestovali do technológií, napríklad zakúpením špeciálnym filtrov.  
 

Je podľa Vás reálne aby najväčší znečisťovatelia ovzdušia USA, India, Čína, Rusko, či krajiny Južnej Ameriky dohodu preniesli aj do praxe?

Najväčší význam konferencie COP 21 spočíval v tom, že sa tam stretol celý svet. Dôležité teraz bude, aby sa aj do realizácie dohody zapojil naozaj celý svet a nie len štáty Európskej únie. Ja som za to, lebo životné prostredie na planéte je len jedno. Keď si ho zničíme, tak dôsledkami môže byť nielen sucho, ale aj povodne, či prívalové dažde, ktoré v poslednom čase zažívame čoraz častejšie. Príroda už teraz zrejme klope na dvere. No dôležité je všímať si aj konkurencie schopnosť a musíme do toho zapojiť skutočne celý svet. Ak India, Čína, USA, či Rusko nebudú akceptovať emisné pravidlá a ich priemysel bude produkovať kvantá tovarov a Európska únia donúti podnikateľov investovať do špeciálnych filtrov, odrazí sa to na výslednej cene výrobku. Potom môže dôjsť k tomu, že sa Európska únia stane nekonkurencie schopnou. Zrejme aj v Spojených štátoch sa teraz čaká na to aby prebehli prezidentské voľby a nový prezident rozhodol a ukázal či to aj environmentálne myslí správne.
 

Autor: PhDr. Erik Mihalko · Foto: Martin Šopinec